V tomto článku popisujem svoj postup, ako dávam psovi slovné signály (povely, inštrukcie…) – skrátka zvuk, na ktorý očkávam nejakú konkrétnu reakciu. Osobne mám radšej označenie signál ako povel, ale je to skôr vec filozofická, ako praktická.

Nejedná sa o žiadnu „svätú pravdu“, ale o systém, ktorý používam, vyhovuje mi a dáva mi zmysel. Na konci nájdete prehľadný diagram – netreba ho brať nutne „roboticky“, ale ako základné vodítko, nápovedu.

Článok nepojednáva o tom, ako signály učiť, ale ako komunikovať / vyžadovať už naučené. 

Oslovenie

Na počiatku by malo byť oslovenie:

  1. Je to nápomocné pri rozlišovaní komu je signál adresovaný v prípade, že máme viac psov.
  2. Pes časom môže začať ľudskú reč „filtrovať“. Je to preto, že obrovské percento toho, čo hovoríme a čo pes počuje, sa ho vlastne vôbec netýka. Existuje pojem „learned irrelevance“ – naučená bezvýznamnosť.  Pes sa časom postupne učí, že väčšina ľudských slov nemá pre jeho psí život význam. Oslovením získame pozornosť psa a dávame mu informáciu, že to, čo bude nasledovať sa ho týka.

Samozrejme je dôležité, aby pes svoje meno poznal – inak je to bezpredmetné.

Ak by som teraz povedal len „voľno“, obaja by odišli. Ak by som chcel uvoľniť len jedného, pomôže mi v tom oslovenie.

Signál

Po tom, čo oslovíme psa, prichádza samotný signál, po ktorom očakávame konkrétnu akciu zo strany psa. Ako som spomínal v úvode, musí to teda byť niečo, čo sme už psa naučili – zvuk, ktorému sme tréningom priradili nejaký výźnam . Nemá zmysel hovoriť psovi napríklad: „Rexo, vyper mi ponožky“  a očakávať nejaký rozumný výsledok.

Ak príde správna reakcia

Po správnej reakcii psa by mala prísť od nás taká odozva, ktorou podporíme pravdepodobnosť, že pes zareaguje správne aj nabudúce. Jednoducho povedané by sme mali psa odmeniť. Aká je vhodná frekvencia, forma a množstvo odmeny – to je obšírna téma a vystačila by na samostatný článok. Záleží totiž na rôznych faktoroch, ako napríklad:

  • požadovali sme niečo, čo už pes bežne zvláda, alebo niečo, čo ešte nemá až tak spoľahlivo osvojené?
  • jednalo sa o nadpriemernú reakciu psa (presnosť, rýchlosť…)?
  • jednalo sa o bežnú situáciu, alebo boli podmienky pre psa náročnejšie?

Na tomto mieste tému odmeňovania zjednoduším na to, že odmeňovanie by malo mať určité stupne podľa výkonu. Ako keď študent môže dostať známku A až E – všetky v konečnom dôsledku znamenajú „splnené“, ale podľa výkonu je lepšie či horšie ohodnotenie.

Ešte by som dodal, že danej „vecnej odmene“ – pamlsok, hračka, pohladenie, enviromentálna odmena („life reward“ / odmena z prostredia)… –  by mala predchádzať „slovná pochvala“ slúžiaca ako premostenie medzi reakciou psa a samotnou odmenou

Ak nepríde správna reakcia

Ja osobne si myslím, že keď už som od psa niečo požadoval, treba to dotiahnuť do konca. Nemá ale zmysel opakovať povel stále dookola.

Ak sa správna reakcia nedostaví na prvý krát, tak psa slovne informujem, že to nebolo správne. Používam napríklad „a-a-a“ alebo „ne“. Nie je podľa mňa nutné vždy pužívať rovnaké slovo, môžeme použiť určitý tón hlasu. Zvuk „neúspechu“ je dobré zaradiť preto, že pes sa postupne naučí spojitosť medzi týmto zvukom a skutočnosťou, že by bolo lepšie urobiť niečo iné. Potom sa dá tento zvuk v niektorých scenároch použiť aj pre prerušenie nežiaduceho chovania. Viac si o tom môžete prečítať napríklad v knižke Jean Donaldson – Lidé a psi, střet kultur, kde sa tento zvuk spomína ako OBO – označenie bez odmeny – ale to som trochu odbočil.

Potom povel síce zopakujem, ale urobím niečo čím zvýšim pravdepodobnosť, že teraz už to pes urobí správne (dám mu „nápovedu“) – napoviem mu gestom ruky, upravím ho mechanicky, navediem ho pamlskom, uľahčím podmienky… – to už záleží od konkrétnej situácie.

Praktizujem aj to, že keď neviem čo urobiť ak pes nezareaguje správne, tak signál ani nedávam. Inak povedané signál dám len vtedy, keď som si istý, že ho pes splní alebo ak mám plán čo urobiť keď ho nesplní. Inak vzniká zbytočné riziko, že budem „brať signál do úst nadarmo“ a znížim relevanciu daného signálu. Je to trochu podobné konceptu tzv. „enforcable statements“ – vynútiteľné prehlásenia. Tento koncept nás učí, že by sme pri výchove mali prehlasovať také veci, ktoých uskutočnenie sme aj nejako shopný zabezpečiť.

Tu by som ešte doplnil, že ak pes pravidelne na daný slovný signál nereaguje a vždy potrebuje „nápovedu“, tak to pravdepodobne znamená, že danému slovu nerozumie. Nemá teda zmysel tento signál opakovať a nemôžeme ho teda  ani vyžadovať. Musíme ho najprv doučiť.

Uvoľnenie

Ak ešte od psa niečo potrebujem, postupujem rovnako. Ak už nič nepotrebujem, prichádza uvoľňovací signál – ja používam klasické „voľno“.

Príklad

1. „Rex, ľahni!“
2. Rex nesplnil – namiesto toho si sadol
3. „a-a-a“
4. „ľahni!“ + ukážem dlaňou na zem
5. Rex si ľahne
6. „tak je hodný pes!“ + granulka
7. „Voľno“

10 (100%) 1 vote